„Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9,62)
Žijeme tu v Lesnici, v prostredí, v ktorom sa aspoň z časti obrábajú polia. Na nich môžeme vidieť okrem traktorov aj mužov s koňmi, ako si obrábajú tieto svoje polia. Oranie zeme na tom ktorom poli nie je ľahká robota, skôr je to náročné. Tí ktorí to ešte robia, alebo robili, mohli by o tom hovoriť veľa. Keď je muž vytrénovaný v tejto práci a pozná svoje pole, vie, kde a ako sa na ktorom poli orie. Aj napriek tomu, že ho pozná, pluh ktorý drží v rukách, musí držať pevne a sledovať brázdu ktorú orie, aby bola rovná, aby keď sa vyskytnú na poli kamene, mohol ich obísť. Obzeranie sa pri oraní nemá miesto. Snáď len krátky, letmý pohľad, ale svojím zrakom musí sledovať pluh, koňa, a pole pred sebou.
Tak ako je tomu v tomto prirodzenom rozmere, tak je tomu aj v nadprirodzenom rozmere. Ježiš hovorí o Božom kráľovstve a preto tým, čo ho chcú nasledovať, ale pritom si ešte chcú ísť pochovať otca, či rozlúčiť sa s rodinou a až potom pôjdu za ním a budú ho nasledovať, adresuje tieto slová: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ Oráč na skalistých palestínskych poliach nemohol ani na chvíľu spustiť z očí svoj pluh, lebo tu aj malá nepozornosť stávala sa hneď veľkou chybou. Podobne ten, kto sa rozhodne pracovať na poli Božieho kráľovstva a chce nechávať za sebou dobrú brázdu, musí sa celý zamerať na to, čo robí.
Kto by do tejto služby vstupoval s rozdeleným srdcom a s nesústredenou mysľou, nebol by súci na túto prácu, ktorá si vyžaduje celú myseľ, celé srdce a všetky sily. Myslí sa tu na osobitné zasvätenie sa službe Božiemu kráľovstvu. Preto všetky spätné pohľady sú nebezpečné pre toho, kto chce dosiahnuť Božie kráľovstvo. Kto teda položí ruku na pluh má si uvedomiť, že niet dôležitejšej a zároveň ani ťažšej služby, ako je rozširovanie a upevňovanie Božieho kráľovstva.
A nielen kňazi, rehoľníci, či zasvätení laici prijali pozvanie pracovať na poli Božieho kráľovstva, ale aj manželia, rodičia, slobodní, lebo v krste sme sa stali Božími deťmi, to jest kresťanmi. Toto meno máme po Kristovi. A keďže sme sa odhodlali ísť za Kristom, vyžaduje sa od nás dôkladnosť v každej práci, dokonalosť vo všetkom. Vo vlastných rodinách solídnou výchovou svojich detí. Mimo nej účinným apoštolátom. Z nedbalej práce nemá nikto osoh, preto nám treba vždy konať pozorne, sústredene.
Keď sme sa teda pohli za Kristom, počítajme s tým, že pôjdeme zložitou cestou a budeme musieť preto pozorne sledovať každý jeho pohyb, lebo ON je Božie kráľovstvo a vložil ho aj do nás vo sviatosti krstu. Preto ho v sebe rozvíjajme, zaujmime sa ním, žime ho naplno, držme pevne pluh a sledujme brázdu, to znamená, majme stále na očiach Ježiša a jeho vôľu a ochotne ju spĺňajme.