„Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ (Hebr. 11,1)
Aj keď si niektorí z nás nahovárajú, že sú neveriaci, že sú ateistami, akokoľvek, každý človek má aspoň prirodzenú vieru. Veríme lekárovi, že nám pomôže a predpíše správne lieky. Veríme pilotovi keď nastúpime do lietadla, že nás bezpečne dopraví do cieľa. Veríme kuchárom, že nám podajú dobré a chutné jedlá, a že nás neotrávia. Veríme… Bez viery v tom ľudskom zmysle, by bol život veľmi ťažký, lebo by sme neboli schopní dôverovať nikomu, každého by sme podozrievali.
Človek, ktorý vyhlasuje, že neverí v Boha a ho odmieta, či bojuje proti nemu, už tým samým dokazuje, že hľadá Boha, len si to nechce pripustiť. Boh totiž vložil do srdca každého človeka túžbu po ňom, teda aby ho hľadal. Boli mnohí, ktorí bojovali proti Bohu, ale Boh si ich našiel. V istom okamihu boli presvedčení, že Boh existuje, a že ho miluje. Viera nie je to, čo vidíme, čo ohmatáme, ale to, v čo dúfame, čo nevidíme.
Apoštol Pavol v liste Hebrejom 11,1-2. 8-19, vymenúva postavy starého zákona, ktorí preukázali veľkú vieru:
S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo:, išiel a ani nevedel kam ide.
Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že verný je ten, ktorý dal prisľúbenie.
S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný. S vierou prešli Červeným morom ako po suchej zemi, kým Egypťania, čo sa o to pokúsili, boli pohltení. Pre vieru padli múry Jericha, keď ich obchádzali sedem dní.
A Pavol v tom istom liste dodáva, 11,6: Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a odmieňa tých, čo ho hľadajú.
VIERA – to je dar od Boha, nadprirodzená milosť dôverovať v neviditeľné tak, ako dôveroval Abrahám, Mojžiš, Dávid, a ďalší. Preto neustále prosme o tento dar slovami otca z evanjelia (Mk 9,24): Verím! Pomôž mojej nevere!, alebo slovami apoštolov: Pane, daj nám väčšiu vieru!
DOVOĽME DNES, ABY NÁS NAPLNIL DAR VIERY!