„Naozaj si Boží Syn“ ( Mt 14, 33 )
Ježiš preukázal ľuďom veľkú lásku, keď rozmnožil chleby a ryby a nasýtil ich. Láska ho ďalej viedla k tomu, že vzápätí donútil učeníkov, aby nasadli na loď a preplavili sa na druhý breh. Medzi ľudom sa totižto hovorilo, že sa ho zmocnia a urobia ho kráľom. Aby apoštolov zástupy nestiahli na svoju stranu, konal takto. Kaď potom rozpustil zástupy, odišiel sám na vrch modliť sa. Aká to bola vzácna chvíľa, keď sa mohol porozprávať s Otcom, a keď mohol spoznať jeho vôľu, a čo ďalej. Tá chvíľa bola poriadne dlhá, lebo evanjelista Matúš píše, že nad ránom, kráčajúc po mori, sa blížil Ježiš k učeníkom, ktorí ešte stále boli na mori. Hoci aj oni sami videli znamenie, ktoré Ježiš urobil, predsa sa u nich prejavil strach, keď videli kohosi približovať sa k nim. Preto kričali: Mátoha.
Tento ich postoj, túto reakciu v nich vyvolal hriech. Hriech v nás sa vždy prejaví nejakým spôsobom, a preto nereagujeme ako Božie deti.. Keď sa im Učiteľ prihovoril a povzbudil ich slovami: „Vzchopte sa! To som ja, Nebojte sa!“, ostali spokojnejší, lebo jeho slovo má moc a silu.. Peter sa vzápätí odvážil požiadať ho, aby mu rozkázal prísť k nemu po vode. A Ježiš ho jedným slovom volá: „POĎ“ Peter smelo vykročil po vode k Ježišovi, ale predsa si len uvedomil svoje človečenstvo, zneistil ho silný vietor, preto sa začal topiť. Bol by sa iste utopil, (ale ako rybár vedel dobre plávať). Mal šťastie, že bol pri ňom Ježiš. Ten ho svojimi rukami zachytil a pomohol mu do loďky. Bol však napomenutý pre svoju malú vieru.
Keď toto videli aj ostatní apoštoli, ktorí podobne ako Peter boli plní strachu a mali malú vieru, po vstupe do loďky, keď vietor utíchol, všetci tí, čo boli v loďke, klaňali sa mu. Môžeme povedať, že skrze túto udalosť sa obrátili a ich viera sa utvrdila. Vyhlásenie, ktoré za tým nasledovalo „Naozaj si Boží Syn!“, bolo vyjadrením ich viery. Ale k tomuto vyhláseniu im pomohol Duch Svätý. Nemali to zo seba. Asi tak, ako Peter pri Cézarey Filipovej, na Ježišovu otázku: „Za koho ma máte vy?“, odpovedal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ A Ježiš mu na to: „Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ Nemal to z vlastného rozumu, ale zhora. A takisto aj apoštoli v loďke. Táto situácia ich upevnila vo viere a tešili sa, že sú spolu, že v strede ich spoločenstva je Ježiš, Boží Syn.
My si tiež uvedomujeme, že Boh je Láska a že nás ňou zahŕňa, že nás miluje nepodmienečne, že nás miluje aj napriek naším chybám. Aj napriek tomu, že to vieme, nechce sa nám urobiť krok, rozhodnutie, opätovať mu lásku, ale nielen na chvíľočku, na jeden či dva dni, tak ako to býva po vianočnej, alebo veľkonočnej spovedi. Odprijímame si a, skončil som s tebou Pane. On chce, aby sme mu lásku opätovali a dokazovali natrvalo, teda stále sa udržiavali v milosti.
To, že sa natrvalo nechceme otvoriť Božej láske, spôsobuje v nás hriech, ktorý milujeme, preto máme zahlušené svedomie a nechce sa nám vstávať a ísť ďalej. Z tohto položenia nám môže pomôcť jedine Ježiš. On je náš Záchranca. Tak, ako keď sa Peter začal topiť, bol tam Ježiš a on volal na neho. Ježiš mu podal ruku, aby ho zachránil. Aj my máme volať na Ježiša, a on nás zachráni, lebo prišiel medzi nás kvôli tomu, aby nás zachránil, t.j. spasil. On má riešenie pre každého z nás a pre každú situáciu, aj akokoľvek ľudský neriešiteľnú.
Preto sa musíme obracať na neho. Máme veriť tomu, že len on nám môže pomôcť. Naša viera má nám pomôcť k obráteniu, k zmene života. Otvorme mu preto svoje srdce a prijmime ho za svojho jediného Pána a Spasiteľa.
Ježiš ako Spasiteľ sa však sprítomňuje so svojou spásou skrze Ducha Svätého, aby sme mohli žiť nový život božieho dieťaťa. Duch Svätý nám dá nové srdce. Tak, ako ho dal napríklad Samaritánke. Ježiš ju pýtal vodu zo studne, ale ponúkal jej na oplátku živú vodu, Ducha Svätého, ktorý z nej urobil nového človeka. Samaritánka žila svoj život, pre svoj hriešny život sa vylúčila zo spoločenstva veriacich. S nikým sa nechcela stretnúť, vyhýbala sa ľuďom, preto šla po vodu na pravé poludnie, v najväčšej horúčave. Vtedy sa všetci schovávali pred slnkom. Po jej stretnutí s Ježišom, ktorý jej dal živú vodu, odchádza do dediny a volá na ľudí, pozýva ich pozrieť človeka, ktorý jej povedal všetko, čo porobila.
Stretnutie s Ježišom nesie so sebou nevyhnutné stretnutie s bratom, sestrou, s ktorými sa vytvára vzťah priateľstva na duchovnej rovine. Ako pokrstení ľudia patríme do spoločenstva univerzálnej Cirkvi. Tvoríme však aj farské spoločenstvo, ktoré vo všeobecnosti neplní svoju úlohu tak ako má. Pavol VI., ktorý bude v jeseni vyhlásený za blahoslaveného, v Evangelii nunciandi hovorí o malých spoločenstvách v Cirkvi, ktoré sú budúcnosťou tej Všeobecnej Cirkvi. Preto si nájdime také spoločenstvo, ktoré komu vyhovuje, alebo aj vo farnosti si vytvorte malé modlitbové spoločenstvo, len nezostaňme sami. Lebo spása sa žije v spoločenstve.
(Prví kresťania, žili spoločne, mali jedno srdce a jednu dušu.)
Rozhodnutie: Nájdem si spoločenstvo.