„Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ ( Mt 16, 22 )
Z vlastnej skúsenosti vieme, že keď chceme niekomu úprimne poradiť, že ten druhý nás neprijme, alebo nám povie, že sme úplne vedľa, že naša rada nemá pre neho žiaden význam.
Niečo podobné zažil aj apoštol Peter. Ježiš začal svojím učeníkom hovoriť o utrpení, ktoré ho očakáva v Jeruzaleme. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ Ježišova odpoveď je tvrdá: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“
Prečo Peter takto dohováral Ježišovi? A prečo Ježiš takto reagoval? Peter veril, že Ježiš je Boh a Spasiteľ, nemohol však pochopiť, že by Boh kapituloval pred ľudským násilím. To „ľudské“ vychádzalo z toho, že aj jeho predstava o Mesiášovi bola príliš ľudská. Aj Peter bol ešte stále ovplyvnený svojimi súčasníkmi, pre ktorých mal byť Mesiáš predovšetkým osloboditeľom národa spod cudzej moci. Ježišove slová ho tak zaiste rozrušili, že akosi prepočul: „… ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ Zachytil iba to, že Ježiš musí trpieť a zomrieť. Posunúť sa o tri dni ďalej bolo už príliš náročné.
Ježišova reakcia bolo pochopiteľná. Prišiel na zem, aby vyplnil Boží plán spásy. V ňom bola zakomponovaná aj bolestná cesta kríža. Všetko ostatné, čo Ježiš robil, smerovalo k tomuto vrcholu. Dobrovoľne prijal úlohu Mesiáša, ktorý bude trpieť. Zároveň chcel, aby každý človek mal účasť na jeho smrti a ochotne niesol svoje životné kríže. Ježiš rozhodol, že bez jeho kríža a bez ochoty niesť si vlastný kríž, sa človek nemôže zachrániť pre večnosť. Petra nazval satanom preto, že chcel meniť Božie plány a určovať, čo má a nemá Ježiš robiť.
Čo máme na mysli, keď dávame rady druhým ľuďom? Je v nás čosi z Petrovho postoja, teda máme väčší zmysel pre ľudské veci, ako Božie? Nie sú naše rady v štýle: svet je taký:, doba je zlá:, dnes sa nedá žiť ináč:, čo by na to povedali ľudia? „Choď mi z cesty, satan!“ Nepovedal by to Ježiš aj nám?
Kresťan by mal vedieť poradiť, keď sa niekto zaujíma o duchovný a sviatostný život. Mal by vedieť povedať, aký je rozdiel medzi pokrsteným a nepokrsteným dieťaťom, medzi sobášom v kostole a na úrade alebo na nejakej lúke. Mal by vedieť rozprávať o svojej viere a význame kresťanského života.
Dôležité rady prinášajú aj určitú zodpovednosť. Ak niekomu poradíme zle, sme zodpovední za jeho život. Neraďme bez pocitu zodpovednosti, aby človek azda počul to, čo chce počuť. Raďme tak, aby to bolo užitočné a malo to dlhodobejší zmysel. Niekedy je lepšie nič neradiť, ako sa snažiť za každú cenu dokazovať vlastnú múdrosť a životné skúsenosti.
Stará múdrosť hovorí, že človek môže dať len to, čo má. Ak máme vo svojom srdci pokoj a lásku, môžeme ich rozdávať aj iným. Ak nesieme statočne svoje kríže, dokážeme pomôcť aj druhým, aby ich niesli. Ak zvykneme prosiť Ducha Svätého o dar rady, aby sme sa vedeli správne rozhodovať, môžeme pri rozhodovaní pomôcť aj druhým.
Vedieť niekomu správne poradiť je veľkým darom. Často prosme o tento dar.