„A ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka.“ ( Mt 18, 15 )
Mojžiš podľa Pánovho príkazu prichádza do Egypta, predstupuje pred Faraóna so žiadosťou, aby prepustil ľud obetovať Pánovi v púšti. Faraón sa dlho vzpieral, až nakoniec po ťažkej rane, v ktorej zahynulo všetko prvorodené mužského rodu, a teda aj jeho jediný syn, prepúšťa ľud, by vyháňa ho, aby ich nestihlo ešte niečo horšie. Po odchode Izraelitov je tu ešte pokus priviesť ich naspäť, ale vody Červeného mora urobili koniec tomuto zámeru. Ľud, keď to všetko videl, oslavoval Boha za tento div.
Keď sa ľudu minuli zásoby, ktoré si niesli z Egypta, a už nebolo čo jesť a piť, začali reptať, kto koľko mohol a vedel, od mladého po starého, proti Bohu a Mojžišovi: „Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme umreli na púšti? Nemáme chleba, ani vody. A tento biedny pokrm sa nám už protiví. Boh pre svoj ľud konal divy, a ten sa vzápätí postavil proti nemu. Reptanie, šomranie a nespokojnosť je veľký hriech, preto Boh na ich nespokojnosť odpovedal tak, že poslal na nich jedovaté hady. Svojím reptaním si totiž na seba privolali tento trest.
Prichádzajú mi na myseľ slová sv. Pavla z listu Rimanom ( 10, 8-10 ) kde píše: „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci, totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: Ježiš je Pán! a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu.“ Totiž to, čo máme v srdci, to z neho vychádza cez naše ústa. Podľa príslovia: „Z plnosti srdca hovoria ústa, alebo: Čo do srdca vchádza, do z neho vychádza. Dobro, alebo zlo. Izraeliti ústami vyjadrovali nespokojnosť, šomranie, lebo boli plní toho už v Egypte, a teda čo chceli, to aj dosiahli. Boh poslal na ne jedovaté hady.
Podobne je to aj s nami. Čím sa naše srdce napĺňa, to z neho vychádza. Často z neho cez naše ústa vychádza hrešenie, preklínanie, nadávanie, vulgárnosti, sprostosti. Nečudujme sa potom, že nás stíhajú rôzne protivenstvá, ťažkostí. Lebo tým čo hovoríme, čo vychádza z našich úst, tým priťahujeme na seba trest. To všetko s čím sme nespokojní, alebo na koho nadávame, preklíname, či už dôvodne alebo bezdôvodne, padá na našu hlavu, nie na inú.
Ľud v púšti sa spamätal, až keď pomrelo veľa ľudí od uštipnutia hadmi. Preto prišiel za Mojžišom s priznaním si viny a s prosbou, aby sa za nich prihovoril u Boha. Boh káže Mojžišovi, aby urobil medeného hada a postavil ho ako znamenie. Toto znamenie medeného hada je predobrazom Ježiša na kríži. On prišiel medzi nás, aby nás spasil. Jeho meno – JEŽIŠ, znamená Spasiteľ. A každý, kto v neho verí, má večný život. Každý, kto prichádza k nemu s vierou a žije podľa viery, bude spasený. Teda, ako hovorí Pavol vo vyššie spomenutom liste Rimanom: Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: Ježiš je Pán! a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť ale ústami vyznávame na spásu.
Sv. Ján nám v dnešnom evanjeliu pripomína Ježišove slová: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka.“ A ďalej: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Ježiš našu spásu dokonal na kríži, ktorý vzal na svoje plecia, trpel, zomrel na ňom z lásky k nám. Preto na inom mieste hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ Ísť za ním, znamená prinášať obety, také, aké si sami určime, alebo prijať situácie, ktoré prídu nečakane, ktoré nám Boh pošle ako skúšky, menšie, či väčšie.
Aké môžu byť obety, ktoré si sami určime? Mnohoraké. Vo farnosti máme sv. omše a pobožnosti. Pravidelná účasť na nich, môžu byť obety, ktoré si sami určime. Keď sú pred sv. omšami vo štvrtky, alebo inokedy poklony a večeradla, alebo v prvú sobotu je Fatimská pobožnosť, príde len zopár ľudí, tých istých, chýbajú na nich rodičia s deťmi. Podobne je to na nedeľnej pobožnosti, zvlášť v prvú nedeľu. Zvyčajne nechodia detí a mladí, lebo nechodia na ne ani ich rodičia. Vraj je to dlho., vraj netreba s tým preháňať, a načo vždy chodiť do kostola. Kedy a ako naučíte svoje deti obetám, ak ich nebudete učiť od malička a pravidelne. Kedy si vybudujú vzťah k Bohu ak nie od mladosti a cez príklad rodičov? Vy rodičia hovoríte, že ste v detstve viac robili, mali viac povinnosti ako vaše deti, viac ste sa zúčastňovali na sv. omšiach a pobožnostiach. A vaše deti to už nepotrebujú? Prečo ich to neučíte a svojím príkladom ich k tomu nevediete?
Často to býva falošná láska rodičov k deťom s ospravedlňovaním: nech si pospia, nemusia každý deň alebo často chodiť do kostola. Niekedy si treba aj pospať. Ale čo robia večer dlho vonku, alebo pri TV, internete, fejsbuku? To sú všetci takí leniví, že sa im nechce urobiť čosi naviac a z lásky k Ježišovi a pre vlastnú spásu?
Ak sa nenaučia obetám v náboženskej oblasti už v mladosti, pravdaže ochotne, slobodne, z lásky k Bohu ( nie donútene), neskoršie to pôjde ťažko. Potom prídu problémy s deťmi, menšie i väčšie. Potom budeme chcieť okamžite sv. omšu, aby sa vyriešil problém, alebo modlitbu. Detstvo, mladosť, je príprava na život v dospelosti. A vidíme, že nie je to ružové, že sú mnohé problémy, že situácia vo svete je vážna. Tu žijeme, tu už nemusíme žiť. Máme hmotné statky, ale o chvíľu nemusíme mať nič. ( Ukrajina, Irak, Sýria…)
Ježiš priniesol obetu za nás a aj nám hovorí: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Urobme všetko to čo môžeme pre svoju spásu, čoho sme schopní v spolupráci s Božou milosťou. Pre to sa rozhodujem denne prinášať obety, aby som pracoval na svojej spáse. Nech je tak