„Choďte aj vy do mojej vinice“ ( Mt 20, 7b )
Žijeme v pozemskom kráľovstve, kde nám za odpracovaný čas a vykonanú prácu vyplatia odmenu, alebo aj nevyplatia. Patríme aj do Božieho kráľovstva, a v ňom sa odmieňa inak. Hovorí o tom dnešné podobenstvo.
Boh dáva tým, čo pracovali celý život, teda od rána, i tým čo prišli do jeho vinice až podvečer, rovnako. Napadne nám myšlienka, že Boh je nespravodlivý. Ale nie je to tak. Hospodár sa predsa s tými, ktorých najal skoro ráno zjednal na denári a pracovali potom celý deň. Sľúbil im to i dal. To je spravodlivosť.
S ďalšími, ktorých pozval pracovať do svojej vinice o 9-tej, 12-tej, tretej popoludní i o piatej, sa zjednal tiež na denári. Tí teda zakúsili dobrotu hospodára.
Boh je taký: zo spravodlivosti dá každému, čo mu patrí a z dobroty pridá aj to, čo si nezaslúžime. Buďme spokojní s tým, ako Boh koná. Lebo keby nás meral spravodlivosťou a nie dobrotou, kto z nás by obstál?
On nehľadí na to, odkedy mu slúžime, či od mladosti alebo od poslednej hodiny. Ani na to nepozerá, či v jeho vinici robím vznešenú alebo len podradnejšiu robotu. Pre získanie jeho odmeny je rozhodujúce hneď sa pohnúť na jeho zavolanie z miesta a dať sa do práce, ktorú prikáže.
Tí poslední začínajú nie svojou vinou pracovať až podvečer. Omeškali sa preto, že ich Pán nenajal. Ale keď ich zavolal, našiel u nich, čo vždy hľadá – ochotu.
Pán nás pozval a dennodenne znova a znova nás pozýva pracovať v jeho vinici. Rozhodnime sa s ochotou pracovať v jeho vinici, aby sme si denár večného života zaslúžili. Nech je tak.