„Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ (Lk 17, 18)
Desiati malomocní zďaleka zastali a kričali na Ježiša, aby sa nad nimi zmiloval. Aj im sa totiž do uší dostalo, že Ježiš z Nazareta robí veľké divy a znamenia, že mnohým chorým vrátil zdravie. To ich viedlo k tomu, že kričali. Ježiš sa ich na nič nepýtal, ani im nič nesľúbil, len im prikazuje, aby sa šli ukázať kňazom. Mojžišov Zákon nariaďoval, že malomocný, ak žil mimo spoločenstva zdravých ľudí, sa musel po uzdravení dostaviť ku kňazovi, aby posúdil, či je vyliečený, aby sa mohol znova zaradiť do spoločenstva zdravých ľudí.
Malomocní spočiatku nič neregistrovali, ale šli. Cestou boli uzdravení. Len jeden z nich sa vracia k Ježišovi, aby mu poďakoval za uzdravenie. Ježiš sa tomuto prejavu vďačnosti potešil a vysoko ocenil prejav vďačnosti tohto cudzinca. Na znak veľkodušnosti ho za tento prejav uzdravuje v plnosti: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
Vďačnosť je bohu veľmi milá. Keďže všetko čo máme a čo sme, máme od Boha, neustále mu máme ďakovať. Slovami, no najmä životom. Svätá omša je najvyšší prejav vďaky Bohu za všetko. Preto ju prežívajme pozorne, naplno a s radosťou, aby sme tým vyjadrili svoju vďačnosť za všetky jeho dobrodenia a tým zároveň prosili o ďalšie a nové milosti. Nech je tak.