„Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ ( Mt 22, 21 )
V istý deň bol Ježiš znova v chrámovom stĺporadí. A znova mal okolo seba množstvo ľudu. Pre kňazov a farizejov, ktorí striehli a rozmýšľali, ako sa ho zmocniť, to nebola priaznivá situácia. Rozhodli sa teda, že ho oberú o dôveru a sympatie tohto ochranného množstva. Domnievali sa, že sa im to podarí, ak mu položia otázku ohľadom daní.
Ak odpovie, že ich treba platiť cisárovi, poprie tým svoje mesiášstvo, zmarí tak nádeje ľudu a zostane sám. Ak sa vysloví proti daniam, Rimania mu to určite neodpustia. Ježiš sa teda znova ocitol pred otvorenou pascou. Ale nebol z tých, čo v takýchto situáciách strácajú duchaprítomnosť. Keď sa mu farizeji lišiacky ukláňali ako bezchybnému učiteľovi, požiadal ich, aby mu ukázali daňový peniaz a pozreli sa na jeho obraz a nápis.
Keď možno viacerí naraz lovili vo svojich opaskoch Tibériov strieborný denár, ani nezbadali, ako sa práve vtedy zatvárala nad nimi pasca, ktorú nastrojili Učiteľovi z Nazaretu. Veď už tým samým, že užívali takýto peniaz ako bežné platidlo, dosvedčovali, že aj oni sa skláňajú pred cisárovými požiadavkami.
Keď ho potom ešte držali v dlaniach spotených od nervozity, dostávali poučenie, aké istotne nečakali: „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a čo je Božie, Bohu.“
Potom sa obrátil k zástupu a vyučoval ďalej. Farizeji však zúrili a vymýšľali nové úklady.