„Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.“ (Lk 18, 10)
O modlitbe nám hovorí Božie Slovo na viacerých miestach Sv. Písma. Dozvedáme sa z nich, že aj Ježiš, Boží Syn sa modlil, odchádzal preto do samoty a v rozhovore s Otcom strávil veľa času, zvlášť keď prišli mimoriadne situácie a on sa potreboval správne rozhodnúť. V modlitbe strávil celú noc.
Keď učeníci videli svojho Majstra modliť sa, aj oni zatúžili modliť sa. Obracajú sa na neho s prosbou: - „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ A vtedy ich Ježiš naučil najkrajšiu modlitbu „Otče náš“, ktorá je hlbokou modlitbou a obsahuje všetko, čo potrebujeme pre život. Je to „vzor“ všetkých modlitieb, podľa ktorej máme tvoriť svoje osobné modlitby, aby sme nerecitovali len modlitby iných.
V modlitbe Ježiš oslavuje a zvelebuje svojho Otca, tiež mu ďakuje za to, čo skrze neho koná. Keďže je Ježiš pre nás príkladom modlitby, aj nás k nej povzbudzuje. Hovorí: Bez prestania sa modlite, a Neochabujte v modlitbe. Praje si, aby sa nám modlitba stala súčasťou nášho života, tak ako je dýchanie pre telo. A ako bez dýchania je náš život nemysliteľný, tak aj náš život bez modlitby je nemysliteľný. Modliť sa, znamená dýchať, a dýchať, znamená modliť sa. Preto nič nie je dôležitejšie v našom živote ako modlitba. Čo si vyprosíme v modlitbe, to dostaneme. Preto aj Ježiš na inom mieste hovorí: „Proste a dostanete.“ A kto prosí, dostane. Koľko času venujeme modlitbe, také bude aj Božie požehnanie voči nám. Boh od nás očakáva vernosť v modlitbe a za vernosť nás odmení.
V dnešnom evanjeliu nám Ježiš poukazuje na modlitbu farizeja a mýtnika, ktorí prišli do chrámu. Robili to isté, ale nebolo to to isté. Farizej sa vo svojej pýche považoval za spravodlivého, a preto sa postavil celkom dopredu a začal sa vystatovať, aký je on dobrý, čo všetko robí a to, že spĺňa Zákon ohľadom pôstu a desiatkov. Touto svojou „tzv. modlitbou“ vyjadril, že Boha nepotrebuje, že je najlepší a porovnával sa aj s mýtnikom, ktorého aj on a všetci zaznávali a odsudzovali, lebo bol najväčším hriešnikom.
Mýtnik si uvedomoval svoju hriešnosť, uvedomoval si, že mnohých okradol, mnohým poškodil, že je ľuďmi opovrhovaný. Preto kľačal len kdesi vzadu chrámu, neodvážil sa ani oči zdvihnúť k nebu, ustavične sa bil do pŕs a opakoval: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Iste si tiež predstavil farizejovu veľkosť a svätosť keď stál vpredu a modlil sa, či videl jeho kajúce skutky. Boh však vidí do srdca človeka. On si všíma postoj srdca. Aké teda boli rozdiely týchto dvoch mužov? To čo sa zdalo dobré a sväté, to bolo zlé. To, čo sa predstavovalo zlo, hriech, bolo v očiach Božích veľmi hodnotné. Ježiš preto povedal poslucháčom: Tento, t.j. mýtnik odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten, t.j. farizej.
Nech aj naša modlitba, naše predstupovanie pred Boha je postoj mýtnika. Sme hriešni, slabí, nedokonalí. Aj keby sme sa možno videli dobrí, svätí, či konali veľké veci pre Božie Kráľovstvo, snažme sa zachovať si postoj mýtnika, a Boh aj nás ospravedlní. Nech je tak.