„V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ ( Jn 14, 2a )
Očistec, do ktorého prichádza veľa duší, nie je akýmsi posmrtným trestaneckým táborom, lež skôr darom Božieho milosrdenstva. Tzv. dušičky tam s nesmiernou vďačnosťou idú do školy lásky a obrátenia:, ako chorí, čo sa radi podrobujú bolestivej operácii, lebo sú presvedčení o svojom uzdravení.
Tak v Božom svetle, naplnené bolesťou, tu spoznávajú dušičky pravdu: svoj veľký nedostatok lásky. Očistec je teda ich pálčivá, ľútostivá bolesť nad vlastnými hriechmi a nedbanlivosťou, ich neutíchajúca túžby po bohu, je to ako clivosť po nebi.
Sú úbohé v tom najpravdivejšom zmysle slova, pretože samy od seba už nič pre seba urobiť nemôžu. Sú celkom odkázané na našu pomoc, ktorá nás očisťuje, napĺňa a posväcuje čoraz väčšou láskou. Svätú Katarínu Sienskú, učiteľku Cirkvi to podnietilo k tomu, aby zvolala: „Ó, aké nádherné musí byť nebo, keď Boh vykonáva túto dokonalú očistu duší!“