„Hlas volajúceho na púšti: - Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Mt 3, 3 )
Ján Krstiteľ, Pánov predchodca, prichádza na púšť a tu vyzýva ľudí, aby robili pokánie, a tak sa pripravili na stretnutie s Ježišom. On teda nekáže na námestiach, ale na púšti. Nejde za ľuďmi, odchádza z mesta a očakáva ich na púšti. Nejde k nim, oni idú k nemu. Nehľadá senzácie, ani netúži po popularite. Nie je oblečený ako rabín. Nemá vycibrený prejav. A predsa ľudia za ním prichádzajú, vyznávajú svoje hriechy a dávajú sa pokrstiť. Ján urobil z púšte miesto stretnutia, spoločenstva, odvahy, samoty, kde človek môže pocítiť blízkosť Boha. Toto nedokáže propaganda na námestiach, toto dokáže len púšť.
Aby sme prežili, potrebujeme púšť. Potrebujeme miesto, kde budeme sami so sebou a s Bohom. Tieto dve stretnutia nebývajú ľahké. Často máme strach stretnúť sa sami so sebou a bez servítky na ústach si povedať, v akom stave sme a čo chceme ďalej robiť. Bojíme sa stretnúť aj s Bohom, aby sme nepočuli jeho hlas, ktorý môže zaťať do našej duše. Ostávame vo víre života, kde nám nikto nepovie pravdu o nás, lebo tak si to vyžadujú dnešné spoločenské konvencie. Sme unavení z ľudí a ľudia sú unavení z nás.
Na to, aby sme prežili, potrebujeme Jána Krstiteľa. Potrebujeme ľudí, ktorí nás majú radi, ale zároveň majú odvahu povedať nám do očí pravdu o nás, vravieť: toto robíš dobre a toto zle. Potrebujeme úprimne vyznať svoje hriechy, aby nás Boh urobil novými ľuďmi.
Aby sme boli užitoční pre svet, potrebujeme prejsť osobnou púšťou. Získame tým my, aj ľudia okolo nás. Nemusíme si robiť reklamu. Ľudia nás budú vyhľadávať sami, lebo vycítia a spoznajú, že náš život je hlboký a intenzívny. Nech je tak.