„Vtedy Peter povedal Ježišovi: Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4a)
Básnik Goethe napísal myšlienku, „Postoj chvíľa, si krásna“, ktorú si aj my možno častejšie pripomenieme, najmä vtedy, keď sa cítime šťastní a túžime, aby táto šťastná chvíľa nepominula.
Šťastní sa cítili aj apoštoli Peter, Jakub a Ján na vrchu Tábor, ktorí videli Ježišovo premenenie. Túto chvíľu chceli predĺžiť, chceli v nej zostať natrvalo, preto Peter vyhlásil: „Pane, dobre je nám tu.“ A chcel začať stavať stany.
Ježišovo poslanie tu na zemi bolo však iné. Nenarodil sa pre túto chvíľu. On prišiel zachrániť ľudí. Preto mal z vrchu Tábor namierené na Kalváriu. A apoštoli ho mali na tejto ceste sprevádzať. Vedel, že to bude pre nich ťažká cesta, preto ich na to najskôr pripravil a sprostredkoval im zážitok premenenia, aby im tak pomohol, keď sa stretnú so škandálom kríža. Gurmánskou terminológiou by sme mohli povedať, že to bol „predkrm“ zmŕtvychvstania.
POSTOJ, CHVÍĽA, SI KRÁSNA. Pane, dobre je nám tu. Aj my prežívame takéto chvíle. V rodinnom živote sme dosiahli určitú stabilitu a sme šťastní. Darí sa nám v práci. Máme dostatok peňazí, aby sme si mohli dopriať, čo chceme, cestovať, kam chceme. Sme na vrchu Tábor a túžime kochať sa touto situáciou čo najdlhšie, azda až do smrti. Nechceme počuť nič o nešťastiach a utrpeniach. Je nám dobre.
Ale zrazu sa život zmení a my sme opäť vrhnutí do víru života, medzi utrpenie, rozpory, protivenstvá a choroby. Stratíme milovaného človeka. Diagnostikujú nám vážnu chorobu. Vyhodia nás z práce. A prežívame ešte mnoho iných ťažkých situácií. Podobáme sa na Abraháma, o ktorom sme počuli v prvom čítaní. Pán mu povedal: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho Otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ A pritom Abrahámovi bolo veľmi dobre. Mal šťastné manželstvo so Sárou. Jeho túžbou bolo mať početné potomstvo a stáda oviec. A predsa Abrahám poslúchol Pána, zanechal svoje pohodlie a svoje plány a vydal sa do neznámej krajiny. Keby to nebol dokázal, možno by sa mu splnili jeho životné priania, ale nastal by sa pre nás otcom a vzorom vo viere.
To je údel aj nás pokrstených a pobirmovaných kresťanov. Máme právo na túžby a plány. Boh nám nezakazuje tešiť sa, keď sa nám darí. Boh má však s každým z nás jedinečný plán. Chce, aby sme dokázali ešte viac, ako si myslíme. Aj keď je to niekedy ťažké, nikdy to nie je nezmyselné. Kresťan by vždy mal mať odvahu vstať a vyjsť, zísť, ísť, opustiť svoj Chaldejský Ur alebo vrch Tábor, kde sa cíti tak spokojne a dobre.
Keby to Abrahám nedokázal, nemal by účasť na veľkých Božích skutkoch. Keby to nedokázali apoštoli, nemali by účasť na Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Keby sme to nedokázali ani my, tak nebudeme účastní na odvážnom a rozhodnom nasledovaní Pána.
Často prosme o silnú vieru a dôveru, aby sme sa nebáli prijať iný život, neraz rozdielny od toho, ktorý sme si my naprojektovali.