„On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci..“ (Jn 9, 7)
Boh najskôr posiela Samuela s olejom do Betlehema k Izaimu, lebo jedného z jeho synov si vyhliadol za kráľa a mal ho preto pomazať. Olej je symbolom radosti, lebo len čo bol Dávid, najmladší z Izaiho synov pomazaný, začal v ňom pôsobiť Pánov Duch. A jedným z ovocí Ducha je radosť.
O radosti hovorí Ježiš v súvislosti s pôstom a radí nám, keď konáme pôst aby si sme si pomazali hlavu a umyli tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíme, ale Otec, ktorý všetko vidí a on nás odmení. ( Mt 6, 18 ) Pomazať si tvár pri pôste, znamená nie smútiť, ale byť veselý, radostný a to nás stojí oveľa viac, ako si odoprieť alkohol, sladkostí, či iné.
Ježiš posiela slepého od narodenia, ktorému najskôr potrel oči blatom, umyť sa v rybníku Siloe, čo znamená: Poslaný. A evanjelista Ján poznamenáva: On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.
Je zaujímavé, že z uzdravenia tohto slepca nikto nemal radosť. – Netešili sa jeho susedia, ktorí ho každý deň videli žobrať. - Netešili sa farizeji, lebo podľa nich Ježiš porušil predpisy o svätení soboty. Vypočúvali slepca a chceli ho presvedčiť, že nebol slepý. Keď sa im to nepodarilo, nazvali ho hriešnikom a vyhnali ho preč.
Možno sme prekvapení z toho, že sa netešili ani rodičia uzdraveného. Priznali sa síce, že je to ich syn, ale začali sa vyhovárať, že nevedia, ako je možné, že vidí, kto mu vrátil zrak, aby sa radšej opýtali syna, veď je už dospelý.
Veľkú radosť z uzdravenia mal však uzdravený slepec. Od narodenia nič nevidel a teraz toľká krása. Hoci sa mu otvorili fyzické oči, napriek tomu nebol uzdravený úplne. Ježiš to robil postupne.
Keď sa vrátil vidiaci, susedia a známi sa ho pýtali, ako to, že vidí? On im povedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: Choď k Siloe a umy sa! Šiel som teda a vidím.“
Potom uzdraveného predviedli pred farizejov a aj im povedal ako to bolo s jeho uzdravením. Oni však namietali, že ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu. Preto sa uzdraveného opýtali na názor, a on odpovedal: JE PROROK!
Farizejom však nestačilo svedectvo uzdraveného, preto si dali zavolať rodičov, aby sa od nich dozvedeli, či je to ich syn. Oni sa k nemu priznávajú, ale na ďalšie otázky odpovedajú vyhýbavo, skôr prenášajú zodpovednosť na neho, veď je už dospelý. Kaď ho znova predvolali, aby im znova o tom povedal, ako bol uzdravený, vtedy už plný radosti ohlasuje to, čo mu urobil Boh a tiež hovorí, že ten človek je od Boha. Keďže to už nechceli počúvať, vynadali mu a vyhnali ho von.
Ježiš sa o tom dopočul a preto sa ho ujal. Opýtal sa ho, či verí v Syna človeka? Uzdravený sa zo záujmom pýtal Kto je to, aby v neho uveril? A keď sa dozvedel, že sa na neho pozerá a rozpráva sa s ním, zvolal: Verím, Pane, a klaňal sa mu. Uzdravený sa postupne stáva vidiacim. Najprv hovorí o Ježišovi: ČLOVEK. Potom vyznáva, že je PROROK. Potom JE OD BOHA. A nakoniec vyhlasuje, keď spoznáva SYNA ČLOVEKA, čo je titul pre Mesiáša, že Verí, a klania sa mu. Až teraz je uzdravený naplno. Vidí nielen fyzickými očami, ale aj duchovným zrakom. A teraz jeho radosť ešte viac vzrástla.
Hoci fyzický vidíme, predsa však potrebujeme byť uzdravení duchovne. V tejto oblasti sme viacerí slepí. Ježiš uzdravuje naše telá, ale viac chce uzdraviť naše duše. On to robí a chce to neustále robiť v našom živote. Výsledkom nášho uzdravenia má byť radosť. Radosť so zmierenia s Bohom, a tá má byť trvalá. Náš Boh je Bohom radosti a od nás, svojich detí očakáva, že naše srdce i duša budú čisté. Ži preto tak, aby tvoje srdce bolo radostné, aby nielen deň, či týždeň po spovedi si sa cítil dobre, šťastne, ale neustále. Naša radosť má pochádzať z toho, že vo mne prebýva Boh ako v chráme. A keď teda chceme, aby prebýval v nás ako v chráme, prijmime preto Ježiša do svojho života a odovzdajme mu svoj život.
Ježišu, prijímam ťa do svojho života a dávam ti svoj život, aby som žil radostným životom. To je moje dnešné rozhodnutie. Nech je tak.