„Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.“ (Jn 1, 33)
Ján tušil, ale ešte nevedel, koho krstí. Dozvedel sa to až vtedy, keď nad záhadným kajúcnikom uvidel v podobe holubice Božieho Ducha a počul z neba hlas, ktorý mu ho predstavoval ako Božieho Sluhu – ako Božieho Syna.
Bol Ježišovým duchovným i pokrvným príbuzným. Rodičia mu zaiste vyrozprávali okolnosti ich počatia a ich stretnutia, keď boli ešte v živote ich matiek, ako aj ich okolnosti narodenia. A dá sa veriť, že Ján túžil uvidieť Ježiša a spoznať ho. Udivuje nás, že ho nešiel hľadať.
Cez roky verne zotrvával na púšti a potom pri Jordáne, na mieste svojej prípravy i na mieste svojej úlohy, dúfajúc, že Boh sa sám postará o to, aby sa s ním stretol. Nedúfal zbytočne. Táto príležitosť bola splnením jeho nádeje. Ale bola aj potvrdením našej, totiž, že ak poslúchame Boha a verne plníme povinnosti, ktoré nám určil, aj nám raz dopraje stretnúť sa s tým, ktorý je stredom sveta a zmyslom každého nášho ustávania.
Bez zásahu Ducha Svätého bol Ježiš z Nazareta pre Jána len takým človekom, ako ktorýkoľvek z tých, medzi ktorých sa zamiešal. A podobne je to aj v našom prípade. Keď čítame evanjelium, len pôsobením Ducha si uvedomujeme, že počúvame Božie Slovo, ktoré zaväzuje, ktorému sa treba poddať, ktorému treba uveriť a podľa neho konať.
A keď hľadíme na premenený eucharistický chlieb, Duch nám musí pomôcť precítiť túto tajomnú skutočnosť a dať nám vôľu patrične sa jej prispôsobiť.
A keď stretáme tých, ktorí trpia a čakajú na našu pomoc, len Duch nám umožní vidieť v nich samého Ježiša a len on nám dá odvahu i schopnosť ponúknuť sa im do služieb.
Bez prispenia Svätého Ducha by mohol človek po takýchto stretnutiach s Ježišom len to povedať, čo vyjadril Ján: „Ja som ho nepoznal…“ Volajme neustále na Svätého Ducha, komunikujme s ním, aby sme videli, počuli, rozumeli a slúžili. Nech je tak.