Niet ho tu, lebo vstal ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. ( Mt 28, 6 )
Počas týchto dní sme sledovali Ježiša pri Poslednej večeri so svojimi učeníkmi, pri ktorej ustanovil sviatosť kňazstva a Eucharistie, a dal príklad v službe umývaním nôh. Po opustení Večeradla prichádza do Getsemanskej záhrady, kde prežíva chvíle opustenosti a čaká na chvíľu, kedy sa slobodne a z lásky k nám, vydá do rúk nepriateľov za našu spásu. Tí sa s ním nehrajú a on prijíma akékoľvek poníženie a utrpenie v duchu poslušnosti z lásky k Nebeskému Otcovi.
Celú noc ho potom vodia od Annáša ku Kajfášovi, potom k Pilátovi, vypočúvajú a nakoniec odsúdia. Berie kríž na ramená a ženú ho na Kalváriu, aby tam dokončil dielo. Po posledných slovách z kríža odovzdáva svoju dušu Otcovi, zomiera. Ježiša zložia z kríža a pochovajú ho do pripraveného hrobu. Hrob zapečatia a postavia stráž.
Avšak v nedeľné ráno sa ponáhľajú ženy k hrobu, aby pomazali Ježišovo telo, keďže to nestihli urobiť pred pochovaním, lebo už začínal sviatočný deň. Veľmi sa prekvapili, lebo nastalo veľké zemetrasenie, pri ktorom zostúpil Pánov anjel a odvalil kameň od hrobu. Nielen strážnici sa naľakali, ale aj ženy. Tým povedal: Vy sa nebojte! Teda povzbudil ich a oznámil im radostnú zvesť: Ježiš, ktorého hľadáte a ktorý bol ukrižovaný, vstal, niet ho tu. A pozýva ich pozrieť si miesto.
Tak ako on im oznámil zvesť Ježišovho zmŕtvychvstania, aj ich vyzýva, aby šli a stali sa tiež jeho ohlasovateľkami.. Najskôr to mali povedať učeníkom a oznámiť im, kde ho uvidia, kde majú ísť. A nielen prostredníctvom anjela sa dozvedeli radostnú zvesť, ale aj sám Ježiš sa im zjavuje a posiela ich za jeho bratmi.
NIET HO TU, LEBO VSTAL, AKO POVEDAL. Keď vstal, to znamená, že ožil. Ježiš teda žije!, spievame vo veľkonočných piesňach. Kristus vstal z mŕtvych. Kristus nezostal v hrobe, ale vyšiel z neho. ON ŽIJE! Toto je Veľkonočné posolstvo pre všetkých nás.
Svojím zmŕtvychvstaním Ježiš potvrdil, že Boh je Bohom života, nie smrti, že je uprostred života, nie niekde na jeho okraji. Boh chce byť stredobodom života aj každého z nás, aby svet videl, že „žijeme“, že Ježišovo zmŕtvychvstanie dáva nášmu životu nový rozmer.
Máme teda poslanie stať sa ohlasovateľmi života. Dokážeme to vtedy, ak sa „nepozabudneme“ na Kalvárii. Žiaľ, mnoho kresťanov, aj keď azda v dobrej vôli, zostane na Kalvárii a nestihne stretnutie so Zmŕtvychvstalým. Pri pohľade na rozličné formy utrpenia a smrti je im bližší kríž ako živý Ježiš. Je zrejmé, že cesta k živému Ježišovi vedie cez našu osobnú Kalváriu a bolesti našich blížnych a celého ľudstva, ale tu sa to nemôže skončiť. Nemôžeme ostať len pri Veľkom piatku, akoby neexistovalo veľkonočné ráno. Nech je to niekedy akokoľvek ťažké a zdĺhavé, musíme dôjsť k Zmŕtvychvstalému a dotknúť sa ho, objať ho, pokloniť sa mu, aby nás mohol naplniť svojím životom, šťastím, radosťou a nádejou.
Nezostaňme len pri speve, že Ježiš žije, ale sami žime. Dokazujme, že Ježiš žije v nás, a že naše skutky, slová, sa s tým zhodujú. Nech je tak.